20. 7. 2019

Atrakcie územia

Národný Park Muránska planina

Muránska planina predstavuje v rámci Slovenska jedno z najzachovalejších území. V roku 1976 bola vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť a v roku 1997 bol zriadený Národný park Muránska planina. Rozloha územia národného parku je 203,2 km2, ochranné pásmo má veľkost 217 km2. Územie Národného parku Muránska planina a jeho ochranné pásmo sa nachádza v troch okresoch - Brezno, Revúca a Rimavská Sobota. Najvyšším vrcholom územia národného parku je Fabova hoľa (1439 m.n.m.).

Podstatnú časť územia tvorí skrasovatená doska Muránskej planiny budovaná prevažne svetlými triasovými vápencami. V území je zaevidovaných množstvo jaskýň a priepastí, viac ako 50 ponorov a vyvieračiek a iných krasových javov, ako sú škrapy, krasové jamy, tiesňavy, bralá a pod. Najvýznamnejšou rastlinou planiny je endemit Lykovec muránsky. Celkovo sa rastlinstvo národného parku radí k najzaujímavejším spomedzi ostatných orografických celkov Slovenska. Zastúpené sú xerotermné, horské, alpínske aj subalpínske druhy. Zo zoologického hľadiska je významná poloha Muránskej planiny na južnom okraji slovenského úseku Karpát, čím sa podmieňuje spoločné zastúpenie západokarpatských horských a podhorských spoločenstiev s panónskymi alebo termofilnými druhmi. Vyskytujú sa tu takmer všetky významnejšie druhy stavovcov, napríklad orol skalný, výr skalný, hlucháň, medveď, vlk, rys, vydra riečna.

foto_rys

Polodivoký chov koní

Jedným z najcharakteristickejších biotopov Muránskej planiny sú horské lúky. V minulosti boli lúky pravidelne spásané alebo kosené, čím sa aktívne udržiavali. S ústupom tradičného využívania lúk sa chov koní a produkcia sena stali jedinými faktormi, ktoré zabraňujú zániku lúčnych spoločenstiev. Špecifický polodivoký chov koní sa už v minulosti z hľadiska ochrany prírody hodnotil veľmi pozitívne a v súčasnosti sa stal jedným z dominantných symbolov Muránskej planiny.

Chov je už od roku 1950 umiestnený do oblasti Veľkej Lúky. V počiatkoch bola cieľom chovu záchrana huculského koňa, neskôr chov a produkcia koní vhodných pre lesnícku činnosť. Za týmto účelom prebehli len s čiastočným úspechom pokusy na krížení hucula s cieľom vytvoriť samostatné plemeno s názvom "slovenský horský kôň", neskôr sa začalo s chovom chladnokrvného norika. V r. 1995 bol uznaný šľachtiteľský chov koní plemena norik muránskeho typu a v r. 1997 vyhlásený za génovú rezervu norika muránskeho typu a chránený chov. V súčasnosti sa celkový počet chovaných koní pohybuje okolo 300 kusov, z toho je 60 plemenných kobýl a 6 žrebcov. Cieľom chovu norika muránskeho typu je produkcia kvalitných, ľahko ovládateľných koní, použiteľných v lesnej prevádzke, poľnohospodárstve, ochrane poľovných revírov, agroturistike, hipoterapii a produkcii plemenných žrebcov. Okrem ostatných pozitívnych dopadov predstavujú kone významný estetický a krajinotvorný prvok.

foto_kone

Dobročský prales

Ojedinelá zachovalá ukážka pralesovitého Karpatského lesa. Nachádza sa neďaleko obce Čierny Balog. Prístup je možný len peši so sprievodcom, ktorého vám zabezpečí Vydra – Vidiecka rozvojová aktivita v Čiernom Balogu.

K exemplárnym stromom patria Buk pod Kľukou, Buk pod Širokou a Brest na Hukave. Odlesňovaním lokalít, ich obhospodarovaním, najmä kosením trávy a salašníctvom postupne vznikal jedinečný komplex lúk, čistín a horských pasienkov, kde sa nachádzajú vzácne rastlinné spoločenstvá s množstvom chránených rastlín: žltohlav európsky, korunka strakatá, valdštanka trojlistá, páperník širokolistý, rosnička okrúhlolistá ...

Vďaka zachovalosti prírodného prostredia sa tu stále nachádza množstvo vzácnych živočíchov ako bezstavovce, obojživelníky, plazy... Z množstva vtákov sú najvzácnejšie dravce: jastrab lesný, sokol lastovičiar, orol krikľavý. Z cicavcov sa tu vyskytujú tiež vlk, rys, divá mačka, medveď a vydra riečna.

foto_naucna_tabula

Klenovský Vepor

NPR Klenovský Vepor (1338 m n. m.) je najvýraznejším vrcholom pohoria Veporské vrchy v oblasti Slovenského rudohoria. Výškou ho prevyšuje Fabova hoľa (1439 m), ale nemá výrazný reliéf a je bez výhľadu. Vrchol je situovaný v hlavnom hrebeni. Na svahoch Klenovského Veporu pramení zo severnej strany Čierny Hron a na južnej strane Veporský potok - zdroj Klenovskej Rimavy. Klenovský Vepor je štátnou prírodnou rezerváciou, pod hrebeňom na severných a severozápadných svahoch je chránený pralesový porast zmiešaných lesov - smrek, jedľa, buk a vyskytuje sa tu jarabina vtáčia či javor horský. Cez Klenovský Vepor prechádza významná turistická trasa "Rudná magistrála".

foto_klenovsky_vepor

Čiernohronská lesná železnica - ČHŽ

Ťažba a spracovanie dreva patrilo odnepamäti k hlavným zdrojom obživy obyvateľov slovenských hôr. Začiatkom minulého storočia však kapacita a aj kvalita dopravy dreva tradičným spôsobom - splavovaním prestávala stačiť potrebám rastúceho priemyslu krajiny. Bolo nutné zabezpečiť kvalitnú a plynulú dopravu dreva počas celého roka. Lesnaté, dlhé a tiahle doliny Karpatského oblúka predstavovali ideálny terén pre výstavbu v tej dobe jediného skutočne efektívneho a kapacitného dopravného systému - lesnej železnice. Boli to vlastne akési zmenšeniny klasických železníc - ich rozchod bol užší, z dôvodov lepšej prispôsobivosti terénu a nižších stavebných nákladov - najčastejšie 760 mm.

Stavba hlavného úseku z Hronca na Čierny Blh (tak sa vtedy nazýval Čierny Balog), dlhého 10,4 km, začala v roku 1908. 8. Januára 1909 bola vykonaná úradná komisionálna dopravno - právna pochôdzka a ešte v tom istom roku sa začalo s pravidelnou prevádzkou. Ďalšie vetvy ČHŽ sa stavali postupne aj za pomoci vojnových zajatcov z prvej svetovej vojny a viedli do väčšiny dolín povodia Čierneho Hrona. Ich celková dĺžka dosiahla 131,98 km a vyšplhali sa až k tajomnému Dobročskému pralesu pod mohutným Klenovským Veprom. Najmenší polomer oblúka trate bol 60m, najväčší sklon trate 70 promile. V dobe najväčšieho odvozu dreva, t.j. období kalamít 1927 - 1929 sa ročne prepravilo asi 260 000 m3 dreva v rokoch 1953 - 1955 dokonca až 300 000 m3 dreva. Denne tu premávalo až sedem parných lokomotív rôznych konštrukcií, ku ktorým neskôr pribudli aj 3 diesel-hydraulické lokomotívy RÁBA z Maďarska. Prevádzku zabezpečovalo asi 115 zamestnancov a denne sa ňou prepravilo okolo 200 - 250 osôb. Lesná železnica sa zapísala i do dejín Slovenského národného povstania v roku 1944, keď zabezpečovala pre partizánov dovoz proviantu a munície do hôr. ČHŽ mala nasledovať osud ostatných lesných železníc - rozhodnutím vlády SSR mala byť celá ČHŽ do roku 1985 zlikvidovaná. 31.12. 1982 bola definitívne zastavená prevádzka na zostávajúcich 36 km trate, v tej dobe už poslednej lesnej železnice na Slovensku. Všetko zariadenie - koľajnice, lokomotívy a vozne boli určené na zošrotovanie.

Za záchranu tejto pamiatky možno ďakovať iba nadšeniu a osobnej odvahe tých, ktorí sa dokázali postaviť proti nezmyselnému byrokratickému rozhodnutiu vtedajšej strany a vlády, a ktorí začali dlhý boj o zachovanie železničky. Ešte v roku 1982 sa podarilo miestnym aktivistom pretlačiť zápis ČHŽ do Ústredného štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok. Vznikla tradícia bezplatných pracovných táborov STROMU ŽIVOTA, ktorá sa postupne rozšírila aj na ďalšie pamiatky a zaujímavosti na Slovensku a trvá dodnes. Slávnostným, dlho očakávaným dňom obnovenia prevádzky ČHŽ sa stal 1. máj 1992. Po prvý raz vtedy vyšiel vynovený parný vláčik pre turistov po opravenej trati do Vydrovskej doliny. Od roku 2001 je dopravcom - prevádzkovateľom dopravy Čiernohronská železnica, nezisková organizácia Organizáciu dobrovoľných brigád v roku 1997 prevzalo miestne občianske združenie Vydra - vidiecka rozvojová aktivita a F.G.V. klub Čiernohronskej železnice.

foto_rusen

Vydrovská dolina – Lesnícky skanzen

Vydrovská dolina - nová destinácia cestovného ruchu, ktorá sa nachádza v Čiernom Balogu, je výsledkom úsilia a príkladnej spolupráce štyroch partnerov z rôznych sektorov - štátneho, neziskového a samosprávy. Na začiatku je obec Čierny Balog s bohatou viac ako 400 ročnou históriou, kultúrou a tradíciami, ktorá patrí medzi najväčšie obce Slovenska. So spomínanou históriou súvisí jedinečná toho času už turistická atrakcia úzkorozchodná Čiernohronská železnica. Významným rodákom je Jozef Dekrét Matejovie, ktorý vošiel do lesníckej histórie tým, že svojou prácou prispel k zachovaniu lesov pre nás. Lesom, lesníkom a všetkým priateľom lesa je venovaný Lesnícky skanzen, ktorý vybudovali Lesy SR š.p., OZ Čierny Balog. Vydra - vidiecka rozvojová aktivita aktívne podporuje partnerstvo pre dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja vidieckeho prostredia, zachovávanie tradícií, kultúrnych a prírodných hodnôt hlavne v oblasti cestovného ruchu a to aj prostredníctvom dobrovoľníckej práce.

Oddych, poučenie a zábava v lone prírody nájdete na 3,3 km dlhej trase Lesníckeho skanzenu. Na 68 zastávkach les odkrýva svoje tajomstvá z histórie lesníctva, významu, pestovania, ochrany lesa a práce lesníkov. Horáreň s múzeom, prírodný amfiteáter, detské ihrisko, občerstvenie, infocentrum s predajom suvenírov, umocnia jedinečný zážitok, tohto európskeho unikátu..

foto_lesnicky_skanzen

Ozubnicová železnica

Unikátne železničné prepojenie z Pohronskej Polhory do Tisovca bolo vybudované v rokoch 1893 -1896 na prepravu surového železa z južných oblastí do železiarní na Pohroní a spätnú prepravu dreva. Nakoľko prudké stúpanie cez horské sedlo Zbojská neumožňovali použitie klasického typu železnice, bola vystavaná na šesťkilometrovom úseku ozubnicová železnica s maximálnym stúpaním 50 promile. Dnes je táto trať jediná zachovalá a prevádzkovaná železnica tohto typu v strednej Európe. Okrem ozubnice vzniklo pri jej výstavbe niekoľko zaujímavých a jedinečných technických unikátov. Medzi ne patrí i dvakrát lomený stúpavý viadukt pod Dielom. Do Tisovca vchádza trať 770 m. dlhým Tisoveckým tunelom postaveným v roku 1949.

Okrem zaujímavého technického riešenia ponúka jazda po tejto trati nádherné prírodné scenérie Národného parku Muránska planina a Čertovej doliny. Rozprávkové lesné zákutia sedla Zbojská pripomínajú zašlé časy zbojníka Surovca a jeho družiny. Ovce pasúce sa na okolitých lúkach a kone sťahujúce drevo z lesov nás nútia preniesť sa v predstavách do doby našich starých otcov.

foto_vlak_na_ozubnicovej_zeleznici


Hrad Muráň

Kráľovský hrad postavili v 13. storočí na ťažko prístupnom brale Cigánka. Postavili ho po r. 1243 na ochranu prechodov do Liptovskej a Zvolenskej stolice a prvý raz sa písomne spomína r. 1271. Jeho pôvodný stavebný vzhľad pohltili takmer úplne neskoršie prestavby. Prvý raz ho prestavali a opevnili v polovici 15. Storočia, keď bol v moci Jiskrových vojsk. Znovu ho prestavali a opravovali v druhej polovici 16. Storočia a po rokoch 1621 a 1651. Ústrednou stavbou hradu bol až do jeho zničenia palác spojený s kaplnkou, okolo ktorého jednoduché hradby s baštami a s dômyselne riešenou vstupnou bránou vytvárali jediné rozsiahle a pretiahnuté nádvorie, rozdelené iba stupňovitosťou terénu. V ňom boli umiestnené početné hospodárske a obytné budovy.

Od konca 15. storočia patril hrad Jánovi Zápoľskému, ktorý ho daroval neskôr svojmu prívržencovi Jakubovi Tornalymu. Za jeho nedospelého syna spracoval hrad v rokoch 1529-1549 Matej Bašo, známy lúpežný rytier,ktorý so svojou družinou podnikal lúpežné výpravy do širokého okolia. Vypálil Levoču, Dobšinú a jeho meno je spojené aj so zničením kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku v Slovenskom raji. Nakoniec v r. 1549 dobylo hrad kráľovské vojsko, ktorého velitelia nechali Bašu na mieste popraviť. rad bol potom až do začiatku 17. Storočia v rukách kráľovskej komory.

V roku 1609 prešiel do vlastníctva bohatej rodiny Széchyovcov. Mária Széchyová, posledná príslušníčka rodiny Széchyovcov, ktorá si svojou krásou a odvahou vyslúžila meno „Muránska Venuša“, ho počas povstania Juraja Rákocziho I. vydala tajne do rúk svojho budúceho manžela Františka Vešelényiho, ktorý ho obliehal na čele kráľovského vojska. O láske tohoto krásneho páru sa rozprávali legendy, zachytené v mnohých povestiach a románoch. Manželstvom Széchyovou sa stal neskúr majiteľom hradu sám Wessélényi, jeden z osnovateľov sprisahania proti kráľovi Leopoldovi II. Po prezradení sprisahania hrad zaujalo cisárske vojsko.

Poslednými majiteľmi bol rod Coburgovcov. Tí vlastnili hrad až do roku 1945. Hrad v 18.storočí dvakrát vyhorel a koncom 18.storočia už nebol obývaný, od tej doby ho už neopravovali, takže dodnes zostali z neho iba zrúcaniny základov ústredného paláca a zvyšky obvodových hradieb.. V roku 1972 hrad vyčistili a od roku 1980 sa vykonávala postupná nutná údržba hradu. Na hrade sa usporadúvajú mnohé akcie, zábavného i náučného charakteru. Najlepší prístup na hrad je dnes Náučným chodníkom z obce Muráň, popri turistickej Chate Zámok.

foto_hrad_muran




logo regionalny operacny program logo europska unia
Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou z Európskeho fondu regionálneho
rozvoja
„Investícia do vašej budúcnosti“

Stránka bola realizovaná v rámci projektu „Huculská magistrála – klaster cestovného ruchu na území Muránska planina – Čierny Balog“ pod záštitou obce Čierny Balog
Prehlásenie o spracovaní osobných údajov
Počet prístupov: 764195
Copyright © Huculská magistrála 2012, všetky práva vyhradené.
Vyhlásenie o prístupnosti | Webdesign by ŽP Informatika s.r.o.